Repete?

Ja spolu s priateľom a ďalšími kamarátmi sme prežili niekoľko týždňov v lete roku 2007 v Anglickom kráľovstve. A teraz s odstupom času sumarizujem, čo mi tento pobyt priniesol, keďže treba pomaly plánovať, či to „riskneme“ aj tento rok. Pretože:- som vám milí Angličania rozumela veľké nič (a preto som všade chodila s priateľom, ktorý im rozumel a ja som zase robila spätný kontakt, lebo v tej dobe som ešte lepšie ovládala gramatiku a časy- ktoré mi nakoniec boli na dve veci :))- niekoľko prvých dní či týždňov neustále pršalo (a preto som všade chodila aj s dáždnikom)- pre mňa ako teplomilného človeka tam bola takmer neustále psia zima- anglické stavby sú na môj(a nielen môj) vkus príliš pochmúrne a „pretehlované“- bývať v radovej zástavbe s dvorom 2x 4 metre nie je ani z ďaleka „ako doma“- rodina začne chýbať už veľmi skoro- hromadná doprava tu v noci takmer nefunguje- robota nebola vždy ľahká a zvyknúť si na nočný režim nejaký čas trvalo- so slimákmi v kuchyni prípadne obývačke sme museli tvrdo bojovať (podotýkam že to boli slimáky bez domčeka, teda tí škaredší :))- ten otrasný biely sladký chlieb išiel už po krátkom čase hore krkom- bývať (a existovať) s chalanmi nie je vždy med lízať (aj keď viem, že ani oni to so mnou nemali vždy ľahké: Zlatko prepáč, že si prešvihol asi tú najlepšiu horskú dráhu v celom zábavnom parku, lebo ja som si musela odskočiť)- že sa zo mňa stal tak trochu rasista (lepšie povedané, mám predsudky voči určitej národnosti) a večer vonku trpím paranojouAle oplatí sa to kvôli tomu že:- sa vám potvrdí, že svet je taký malý, keď v šatni stretnete ľudí nielen z rovnakej krajiny, ale aj z rovnakej strednej školy- žiť s chalanmi bol pre mňa jeden z najzaujímavejších zážitkov, kedy som zažila kopec kopec zábavy- v UK sa o to, ako sa máte zaujíma aj žena, ktorá vám blokuje nákup a vôbec ju netrápi, že za vami stojí dlhý rad ľudí, ktorí chcú platiť tiež- keď sme už pri platení a peniazoch, povedzme si otvorene, že na Slovensku ako brigádnik nemám možnosť zarobiť toľko ani keby som sa roztrhala- sa tu asi držia hesla, chodci majú prednosť, pretože autá zastavujú pred prechodom keď sa vy k nemu ešte len blížite (a hlavne po návrate domov ako chodec som s tým mala veľký problém)- tu robia originálne kebaby, ktoré na Slovensku nikto nenapodobní (my sme si ich zamilovali- a najlepšie s chilli omáčkou, nech tečú slzy)- je tu prirodzené hovoriť prosím a ďakujem (najviac som to postrehla v robote, lebo u nás som brigádovala dva roky a prosím som počula snáď len vtedy, keď im nechcel nikto robiť a volali mňa a všetko bolo dávané viac menej rozkazom)Tak čo? Ísť, či neisť, to je otázka:)