Šedivý si bol odmalička, možno preto som si nevšimla, že si zostarol. Bol si mi kamarátom a strážcom od môjho detstva. Práve vďaka tebe som sa nebála zostať sama doma. Ja viem, mal si už starecké maniere. Chcel si svoj pokoj a nie všetko ti bolo po vôli. Áno, mal si 14 rokov, ale na odchod si mal stále ešte čas... Napriek tomu si odišiel a ja som tu zostala bez teba. Veľký dvor, záhrada a dom bez strážcu. Ale nechcela som sa s tým zmieriť. Stále si bol v mojich spomienkach, ale to prázdno po tebe jednoducho musel zaplniť niekto iný.A tak som sa hrabala v inzerátoch časopisov a novín, navštívila som útulok. Nič. Dni, mesiace plynuli, ja som si nemohla zvyknúť. Až niekde v predmaturitnom zhone sa objavil ON! Môj LUCKYSTAR! Teda vlastne len Lucky. Bol zbitý osudom vyhodený napospas túlaniu sa ulicami. Ale určite to nebola náhoda, že prišiel práve ku nám. Ja viem, stokrát som si povedala, že vlčiaka nechcem, ale teraz by som ho nedala za žiadnu cenu. Napriek tomu, že trhá a zahrabáva topánky(hlavne ocinove), že rozhrabáva trávnik, „upratuje“ ocinovi garáž, hryzie káble od zvončeka a chutia mu kaktusy... Veď nie je nič krajšie, ako keď na nás vyskočí, doslova nás objíme a pobozká na líce... Nevadí, že niekedy pri tom nemá práve najčistejšie packy. On nemôže za to, že je vonku blato a mamina sa práve obliekla do roboty. Je to jednoducho osobnosť sama o sebe, napriek tomu, že je to pes. Je neskutočný, má charizmu a je náš!!!
3. jan 2007 o 11:47
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 256x
Nie si to ty
Dáte mi za pravdu, že strata rodinného miláčika bolí... Ale nemusí dlho...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)